Papradno leží na juhovýchodnom svahu pohoria Javorníkov, v doline potoka Papradnianka. Obec leží vo výške 400 m n.m. a chotár sa dvíha až nad l 000 m n.m. Prevládajú v nej lesné pôdy a nesúvislé lesné porasty. Dedina bola založená v l6. storočí a patrila panstvu Bytča.

Klimatické a pôdne podmínky nevytvárali dobré predpoklady pre rozvoj poľnohospodárstva. Preto si obyvateľstvo Papradna hľadalo aj iné zdroje obživy. Muži väčšinou pracovali v okolitých lesoch pri spracovaní dreva na pílach, ženy si privyrábali výšivkárstvom, pracovali najmä na objednávky spolku Izabella. V dedine bolo rozvinuté tkanie plátna i súkna a šitie niektorých odevných súčastí a súkenných krpcov, na predaj. V prvej polovici 20. storočia bola v obci rozšírená aj výroba perleťových, neskôr hliníkových spôn a spínadiel na tradičný odev. Za l. republiky sa veľká časť obyvateľstva živila aj sezónnymi poľnohospodárskymi prácami v južných častiach krajiny. Po 2. svetovej vojne veľa obyvateľstva odišlo pracovať do priemyselných závodov na Moravu, do Považskej Bystrice alebo do Púchova. Napriek nekvalitnej pôde i pomerne drsným klimatickým podmienkam sa obyvateľstvo Javorníkov vždy snažilo hospodáriť tak, aby si zabezpečilo svoju každodennú obživu. Z obilnín sa tu pestovala raž, jačmeň a ovos, z ktorých sa pripravovali najmä kaše, placky a chlieb. Zo strukovín sa vysievala fazuľa a v menšom rozsahu hrach. Fazuľa tu však často nedozrela, a tak sa spolu s ostatnými strukovinami nakupovala. Zo zeleniny sa pestoval v záhradách pri dome len petržlen, cesnak, menej cibuľa. Veľký rozsah malo pestovanie zemiakov, základ rastlinnej stravy tamojšieho obyvateľstva. Dosť sa pestovalo aj kapusty, ktorá sa nakladala do sudov a kvaka, odroda konzumnej repy, ktorá sa v strave pripravovala podobne ako zemiaky. V tejto oblasti sa kvaka pestuje sporadicky do súčasnosti. V strave sa zužitkovalo aj sušené ovocie, najmä jablká, hrušky a slivky, ale často len z planých stromov, ktoré rástli po chotári. Veľká bola spotreba aj sušených húb, ktorých výskyt je v oblasti Javorníkov obrovský. Strava bola vždy doplňaná aj ďalšími divo rastúcimi plodinami, najmä lesným ovocím - malinami, černicami, čučoriedkami.
Neveľká rozmanitosť rastlinnej stravy a jej nedostatočné výnosy, nútili obyvateľstvo Javorníkov hľadať aj ďalšie zdroje svojej výživy. Veľká pozornosť bola teda upriamená na chov hospodárskych zvierat, predovšetkým na ich mliečnu produkciu. Chovali sa najmä kravy a ovce, chudobnejšie rodiny, ktoré nemali ani dostatok pasienkov, len kozy. Ošípané chovali len tí ľudia, ktorí pre ne mohli zabezpečiť dostatok krmovín, predovšetkým ovos a zemiaky.
V súvislosti s chovom zvierat, rozvinula sa tu tradícia intenzívneho chovu kráv a oviec na tzv. bačovoch, v chotári obce. Bačov bola letná maštaľ, v ktorej sa od mája do septembra, teda v mesiacoch, v ktorých bola najproduktívnejšia dojivosť, zvieratá ustajňovali. Bačovy boli väčšinou dvojpriestorové stavby. Tvorila ich samotná maštal a druhým priestorom bola izba s pecou, v ktorej sa spávalo i varilo. Vchod bol situovaný do maštale, kde po oboch stranách stáli zvieratá (väčšinou kravy na jednej a ovce na druhej strane), z nej sa išlo do izby. V súvislosti s bačovmi je zaujímavé, že tieto letné maštale sa niekedy stali trvalým obydlím. Stávalo sa to vtedy, keď sa rodina rozrástla a v dome nebolo dosť miesta. Vtedy si zvyčajne mladá rodina pri bačove "vykučovala" zem, prispôsobila si bývanie pre svoje potreby a zostala tam trvalo bývať. Tak postupne vznikali v chotári obce roztratené obydlia, ktoré sú pre túto oblasť typické.
V sezónnych bačovoch bývali počas leta zvyčajne dve - tri mladé ženy, buď dcéry alebo nevesty a mladší chlapec - "pastjer". Ženy skoro ráno kravy podojili a chlapec ich vyhnal na pastvu. Kravy i ovce sa znova dojili večer, po príchode z pasienkov. Po podojení sa mlieko nechalo "skýšiť" a zo smotany sa ručne "mútilo" maslo, v drevenej "žbenke". Na túto namáhavú prácu prichádzali vypomáhať aj ostatné ženy z rodiny. Stlčené maslo sa upravilo varechou do tvaru gule alebo veľkého vajca a ozdobilo sa vrypmi pomocou lyžice. Niektoré rodiny mali aj drevené vyrezávané maselničky, obdlžnikového tvaru. Vytvarované maslo sa držalo v studničkách v blízkosti bačova, pokým sa neodnieslo do dediny. Zabalené v kapustných listoch sa chodilo predávať pešo na Moravu do Karlovíc, i na trhy do Považskej Bystrice a Bytče.
V domácnostiach, kde chovali viacej kôz, robilo sa aj kozie maslo. Farbilo sa mrkvovou šťavou, aby bolo žlté a mohlo sa predať ako maslo kravské. Často sa predával aj tvaroh. Peniaze za maslo a tvaroh sa zužitkovali na kúpu iných nevyhnutných potravín alebo potrieb pre domácnosť.
Využitie kravského i ovčieho mlieka bolo v strave Papradčanov veľmi široké a pri nedostatku mäsitých jedál, kompenzovalo prísun bielkovín do ľudského organizmu. Najmä v letných mesiacoch, keď ho bolo dostatok, sa sladké i kyslé, pilo od smädu. Za pochúťku bolo považované uvarené ovčie mlieko, ktoré sa často s chlebom jedlo ako jeden z chodov jedenia. Prevarené ovčie mlieko sa dávalo aj novorodencom, ak matka nemohla dojčiť. Z kyslého kravského mlieka sa varila celá škála kyslých polievok, do ktorých sa pridávali najmä huby, strukoviny a zemiaky. Mliekom sa polievali aj múčne a krúpové obilninové kaše a vtedy splňalo vlastne funkciu omastku. Z mlieka a múky sa robila "omáčka". Polievala sa ňou zemiakovo-múčna placka - "kabáč", ktorý sa piekol na kapustnom alebo javorovom liste. Natrhaný na kúsky sa zalieval "omáčkou", omastil sa maslom prípadne slaninou a jedol sa lyžicami z jednej misy ako hlavné jedlo dňa. Kyslé mlieko sa často podávalo k uvareným zemiakom alebo ku chlebu, či plackám na večeru. V strave sa využívalo aj prv‚ mlieko po otelení kravy - "mlezivo". Zmiešané s múkou sa pieklo na plechu ako koláč. Keď nebola k dispozícii múka, nechalo sa varením zraziť, a tak sa konzumovalo. Maslo sa využívalo v strave Papradčanov najmä v čase pôstov, kedy sa nesmelo mastiť slaninou ani bravčovou masťou a bolo dostupnejšie, ako inde využívané rastlinné oleje. Aj štedrovečerná kapustnica sa mastila maslom, zatiaľ čo sa bežne mastila nasolenou vyškvarenou slaninou. Tak isto "ježíškova kaša" uvarená z ryže, ktorá sa podávala na večeru v "posný dzeň" sa varila v mlieku a mastila sa maslom. Na štedrovečernú večeru sa aj tradičné "pupáky" polievali mliekom alebo smotanou a sypali sa tvarohom. Bežne sa jedával aj tvaroh, buď čerstvý alebo sušený. Pred sušením sa vymiesil so soľou a vytvaroval sa do formy malého koláčika. Ten sa dal na pec sušiť. Pred spotrebovaním sa dával rozmnožiť a mohol sa použiť ako tvaroh čerstvý. Sušené "kabáčiky" tvarohu sa kedysi rozdávali prizerajúcim sa ľuďom pred kostolom, keď novomanželia vyšli von po sobáši. Malo tu rovnakú funkciu, ako inde koláče alebo pečivo.
Dôležitý význam, aký mával pre obyvateľov Papradna úspešný chov kráv a oviec, sa premietol aj do mnohých zachovaných zvykov a magických praktík. Tie mali chov zvierat a s ním spojenú mliečnu produkciu pozitívne ovplyvniť a pomôcť v prípade nežiadúcich javov. Veľmi výrazne sa to prejavovalo najmä v komplexe tunajšej vianočnej obradovosti. Ešte pred večerou na "posný dzeň" chodila gazdiná na potok pre "bežnú" vodu, do ktorej dala kúsok chleba, petržlen a peniaze. Ňou postupne vykropila celý dom a samozrejme aj maštale so zvieratami. Pri samotnej štedrej večeri z každého jedla, z ktorého sa skladala, odložila gazdiná prvé tri sústa do vedra a po jej skončení išla do maštale, kde jedlo podala kravám. Hneď ráno na Božie narodenie chodili do domov "poľazníci", ktorí na otázku: "Čo nosíš?", odpovedali zvyčajne takto: "Vysokú penu, hrubú smotanu, tvarohy ako pec a maslo po lachec". Aj v tomto vinši sa jasne odráža význam, aký malo mliečne hospodárenie pre Papradčanov. Poľazeniu sa venovala osobitná pozornosť. Keď sa niekomu začalo zle vodiť s kravami alebo s ovcami, hneď sa ľudia pýtali: "Ktože vám poľazil?". Poľaziť sa preto volali len známi muži, najčastejšie niekto z rodiny, napríklad najstarší zať. Poľazník musel prísť do domu ako prvý, ak by ho niekto predbehol, bolo by to zlé znamenie. Ľazilo sa aj na Nový rok. Po zavinšovaní gazdiná pľazníka pomadzila" - medom s kúskom oblátky mu urobila krížik na čele. Poľazníka ponúkali zvyškami od "posnej večere", upraženým mäsom s chlebom a dali mu vypiť. Na Božie narodenie i na Nový rok bolo zvykom pustiť do izby aj ovce a jahniatka, aby "poľazili" a zabezpečili aj takto prosperitu a dobrý chov zvierat. Ak mal niekto koňa a bolo to možné, nechali aj koňa poľaziť po izbe. Aj zvieratám za "poľazenie" ponúkli chlieb a "pomadzili" ich. Zdá sa, že v tomto zvyku prežívajú veľmi staré rituály spojené s kultom zvierat.
Keď sa piekol pred vianočnými sviatkami v rodinách chlieb, zo zvyšku cesta sa urobil "postruheľ", ktorý splňal významné funkcie pri ochrane kráv. Do jeho cesta sa pridalo "splávie" - vodná zelina, ktorá rastie prichytená na kameňoch v potoku, rozmrvené struky svätojánskeho chleba a zázvor, ktorý sa nazývali "krám". Do cesta ďalej prišli omrvinky -"ocerinky" z vianočného chleba a koláčov a rôzne zeliny. Do "postruhľa" sa nedávali len tradičné magické prostriedky, ale pre zvýšenie jeho účinku aj exotické cudzie koreniny, ktoré sa kupovali na jarmokoch. "Postruheľ" sa spracoval do tvaru malého koláčika a nechal sa na peci vysušiť. Každá gazdiná si ho robila sama a používala ho na okiadzanie kráv. Jeho príprave i obsahu bola venovaná mimoriadna pozornosť, pretože vo vzťahu človeka a zvieraťa splňal veľmi dôležitú magicko-profylaktickú funkciu.
Významným dňom v živote Papradčanov bol deň vyháňania kráv prvý raz po zime na pašu. Na prah maštale sa vtedy kládla "mača" - kúsok zeme aj s trávou - a pod ňu žihľava. V maštali sa kravy najprv okiadzali "postruhľom" a zelinami. Potom sa zvykli potierať vajcom, aby boli hladké ako vajíčko a keď bol chlieb, zvykli sa ním "poscierať", aby boli oblé a okrúhle. Potom sa vàbovým prútikom vyhnali z maštale tak, aby museli prejsť cez "maču". Prútik potom zastrčili do hnoja. Takto rituálne vyháňanie kráv sa robilo preto, aby sa ich chovu darilo a aby kravy "nedostali úreky", "aby im z očú neprišlo". Robili sa aj praktiky proti urieknutiu nadojeného mlieka, napríklad tým, že sa nádoba s ním vždy zakrývala obrúskom a z toho istého dôvodu sa nikdy po západe slnka nedávalo mlieko von z domu.
V praktikách na ochranu zvierat zohrávala dôležitú úlohu aj voda zo sútoku viacerých prameňov, ktorá sa nazývala "schodzeľnica". Používala sa najmä pri strate mlieka u kráv (ale aj u dojčiacich žien), a to tak, že sa ňou umývalo celé telo a dala sa piť. Aj pri prvej orbe sa kravy v záprahu okurovali "postruhľom" a kropili vodou zo "schodzeľnice".
Ako je z uvedeného materiálu zrejmé, bol v Papradne i v okolitých dedinách Javorníkov zo strany miestneho obyvateľstva kladený veľký dôraz na chov a prosperitu hospodárskych zvierat. Je to pochopiteľné, keďže rastlinná produkcia tu nemohla dosahovať žiaduce kvalitatívne ani kvantitatívne výsledky. Dôraz bol kladený preto na chov kráv, oviec a kôz, ktorý zabezpečoval v štruktúre stravovacieho systému mlieko, mliečne výrobky a v menšom rozsahu aj mäso. Najmä mliečne produkty kompenzovali tak kalorickú a výživnú hodnotu miestnej stravy, ktorá by bola inak veľmi nízka. Z týchto príčin sa tu stretávame s rozvinutým komplexom zvykov a rituálnych praktík, spojených s chovom zvierat a to napriek tomu, že sa jedná len o okrajové územie karpatského pastierskeho regiónu a poľnohospodárska produkcia tu má kombinovaný roľnícko-pastiersky charakter. Rozvinutý komplex obradov a zvykov spojených s chovom hospodárskych zvierat, ako aj veľký význam, ktorý bol prikladaný mliečnej strave, sa uchováva v tomto regióne aj v súčasnosti, najmä u staršieho obyvateľstva, ktoré tu súkromne hospodári. Táto významná časť miestnej tradičnej kultúry nebola viditeľne narušená ani pomerne rozsiahlymi interregionálnymi i interetnickými kontaktmi, ktoré sú pre tieto dediny typické už pomerne dlhé obdobia.


Rastislava Stoličná

Poznámky
1 Vlastivedný slovník obcí, II. Veda, Bratislava l977, s. 369.
2 Interpretovaný materiál pochádza z výskumu, ktorý autorka realizovala v roku l988.

převzato: http://www.ramiannka.jecool.net